„Anorexia je červ, ktorý sa usadil v mojej hrudi“

Posadnutosť seba samým, zanedbávaním seba, ignorovania vášho tela, zmyslom pre vnútornú prázdnotu – ako s tým žijú tí, ktorí trpia anorexiou? Priznanie umelca Larissa Fam.

Toto nie je niečo racionálne. Sedí vo mne ako červ. Neustále prítomné na okraji mojej vízie, ovplyvňujúca všetko, čomu sa dotknem. Myslím na to celý deň, ale premýšľa o mne. Mám 16. Mám 17. Mám 21. Toto je červ, ktorý si pre seba usporiadal brlohu v hrudi a nikdy sa nelieči.

Stojím pred zrkadlom a jesť mrazené zelené hrozno, až kým sa nezhorší. Mám 18. Na nejaký čas som vedel, že to bolo vo mne, ale nedávno sa to prejavilo v správaní a dokázal som to diagnostikovať sám. A zároveň som sa bál tejto diagnózy. S tým nikdy nepôjdem k lekárovi. Čítal som blogy o strave, ktorú vykonávajú mladé ženy – uverejňujú dlhé zoznamy čísel, o ktorých snívajú, že uvidia na stupnici. Čísla v skutočnosti monštrum. Poznal som sa v týchto ženách, spoznal som svoj strach a zároveň som bol zdesený vyhliadkou, že mu podľahne.

Raz po večierku v druhom ročníku vysokej školy sa môj priateľ stáva zlým. Je naklonený nad toaletou v hosteli a snaží sa spôsobiť nevoľnosť. "Zasiahnite ma do žalúdka," hovorí. Pozerám sa na neho nedôverčivo, hladím mi chrbát, snažím sa nejako pomôcť.

"Nechcem ťa poraziť," hovorím. – Vložte dva prsty do úst a dotknite sa zadnej časti hltanu, potom budete chorí “. So zahaleným intoxikáciou sa pozrie na mňa a usmieva sa: „No, viete s istotou, ako to urobiť“.

Som od neho ohromený, akoby ma udrel. Mnohokrát sme sa hádali o jedle, ale nikdy nič také nepovedal.

V zásade nie je to, https://lekaren-slovenska24.com/kupit-damska-viagra-bez-receptu-online/ ako vyzerám. Niekedy som absorbovaný v číslach na stupniciach a veľkostiach, ale ak je moja vôľa, úplne by som sa vzdal tela. Neviem, čo s tým mám robiť. Je to iba nástroj, simulátor pre vypracovanie sebaprísnenia. Nájdem nové slová, ktoré by sa odvolávali na hlad alebo chuť do jedla, len aby som ich opustil. Hľadám nové metódy kontroly. Červ musí byť vždy pod kontrolou, ku ktorému podrobím svoje telo, keď už neexistuje kontrola.

Čo chcem? Ani neviem. Chcem všetko. Nič nechcem. Nič mi nie je dovolené. Mám pocit, že milenka môjho vlastného osudu, šošovka, ktorá nasmeruje slnečné lúče na jeden malý osvetlený bod. A zároveň horím papier.

Tento pocit možno opísať nasledovne: Predstavte si vlnu, ktorá úplne očistila škrupinu od sliznice, a teraz je to iba obrys toho, čím to bolo. Skočená prázdnota. Ale postupom času sa aj tento pocit rozpúšťa v mori ostatných. Nakoniec necítim nič iné ako pomalé vyhorenie na zemi.

V tme bežím v kruhu, v čarodejníckej hodine medzi polnocou a východom slnka. Ráno svaly bolí z nákladov a napätia. Bežím, kým bolesť nezmizne. Pokračujem v tme, akoby sa kvôli týmto jogglám vyparil nedbalosť môjho tela. Akoby moje telo je hádanka, ktorú dokážem vyriešiť. Akoby som to mohol jednoducho vypnúť.

Senzorické deprivačné komory sú bazény s nehybnou slanou vodou, v ktorých nie je možné utopiť sa. Úplné ticho. Úplná tma. Ležíš na vode, až kým nestratíš všetku citlivosť, až kým sa vaše telo nezačne zamieňať a nič, kým sa nestaneš. Zotavenie je cesta z takého fotoaparátu na jasné slnko: Šťavnaté farby vám tak dlho vynechali, tak dlho pre najlepšie a najkrajšie.

Myslím, že som vždy v procese zotavenia. Neustále sa dostávam z fotoaparátu, neustále smädne po niečom, neustále prežívam rezbárstvo v očiach kvôli jasu toho, čo som urobil alebo zostal pozadu.

To, čo bolo predtým zakázané, je teraz vnímané ako bod na ceste k zotaveniu. Nepopieram sa takmer ničím. Musím sa znova naučiť jesť. Práca na článku o blogu o anorexii, stojím v chladničke o tretej ráno a rukami jesť indické jedlo zo zafarbenej kartónovej krabice. V bielom svetle z otvorených dverí začínam pýtať otázku: možno znova ochoriem? Ale aj keď je to nemožné, ak je červ vždy vo mne – zakaždým, keď jesť stojace, cítim starý strach.

Teraz mám takmer 22 rokov a stále hovorím svojim priateľom, že stále v procese zotavenia, aby ma volali, aby som si objednal. Môj priateľ berie jablká a pastu z arachy bez slov, keď sa objavím v jeho byte bližšie k polnoci a pripúšťam, že som nejedol. Vo Francúzsku som povedal svojmu kolegovi o svojich problémoch. Náš pracovný program poskytuje obed a bol som zdesený nedostatkom kontroly nad jedlom. Cesta k uzdraveniu je spojená s nedostatkom sebakládky, ale obávam sa, že teraz je situácia opačná a absorbujem jedlo jednoducho preto, že by to malo byť pre mňa lepšie. Ak nevidím pobrežie, potom sa opäť môžem stratiť v hmle, správne?

Môj vzťah s jedlom sa dá porovnávať s miestnosťou, v ktorej sú Paul Sudran, proporcie sú skreslené a všeobecne všetko hore nohami. Rád varím pre blízkych, ale to je v rozpore s mojou túžbou poprieť všetko. A čím viac odmietam, tým viac sa cítim.

Obávam sa, že robím dojem z anorexik. Že ľudia okolo ostatných vidia moju tajnú smäd po všetkých najlepších a krásnych. Že v duši som divoké zviera, ktoré chce len pochovať tvár v kožušine a hodvábnom a lapovom mlieku. Že chcem príliš veľa a nemôžem tieto túžby obmedziť. Obdivujem súčasne asketizmus a hedonizmus, spotrebu a vzdanie sa výhod. Obávam sa, že ma môžete prečítať ako otvorená kniha. Čo vie každý o mojom probléme. Čo je to vo mne a zaujímavé.

Mal som 19 rokov. Pracoval som až neskoro. Nejedol som takmer dva dni. Je to v rovnakých akciách kontroly a úplného zanedbania, ako aj spokojnosť so skutočnosťou, že vďaka zanedbávaniu sa obmedzujem. Ale v mojich ústach to bolo suché a ja idem na ulicu, aby som si kúpil fľašu studeného čaju v neďalekom obchode.

Vraciam sa, otváram fľašu a pijem tak rýchlo, že skoro prichádzam. Nespolkal som podozrenie, že to chcem piť. Vytrhnem tekutinu voňajúce citrónom a moje správanie ma šokuje. Nikdy si nedovolím nič chutné. Snažím sa pomaly dokončiť čaj, ale je to ťažké, pretože má pre mňa chuť na niečo veľmi potrebné. Trasúcimi sa rukami som utiahol veko. Nemusí to byť studený čaj s citrónom. Môže to byť čokoľvek.

Vyrábam maľby z tmelu a akrylového gélu, ktorý vyzerá ako zasklenie. Vylešujem povrch, aby žiarila. Používam oranžovú, ružovú, modro-zelenú a kyslú žltú. Snažím sa robiť veci, ktoré môžem milovať, ale získané iba náhrady za lásku k ostatným. Jem v štúdiu stojace. Nejem. Jem. Nejem. Myslím na červ vo mne. Posúvam sa tam a späť pozdĺž rovnakých trás a snažím sa nejakým spôsobom upraviť svoje vnútorné svetlo. Neviem, či som niekedy mal kontrolu, či je teraz, snažím sa byť dobrý, ale nerozumiem, čo je dobré a myslím si príliš veľa, vždy si myslím príliš veľa.